Brali sme do úvahy niekoľko faktorov a jedným z nich bolo aj zloženie obyvateľstva. Dedina, v ktorej sme si kúpili pozemok, tých minoritných nemala mnoho a boli usadení na okraji obce. Občas sme ich stretávali na ulici alebo v obchode, inak sa zdalo všetko v poriadku.
Zobrali sme si hypotéku a postavili dom. Prvé roky plynuli v pohode, tešili sme sa z pekného domu a zoznamovali so susedmi. Menší problém nastal, keď sme sa s malou dcérkou chceli ísť hrať na detské ihrisko. Celý deň po ňom behali školopovinné deti, kričali, skákali a tie, ktoré svojim vekom na ihrisko už nepatrili, ho doslova ničili.
Väčší problém prišiel vznikol, keď nám sused zavolal do práce, aby sme ihneď prišli domov, že nás vykradli. Na terase nás čakali vylomené a rozbité veľké, sklenené, zasúvacie dvere. Čo sme uvideli v izbách je ťažké opísať. Doteraz sme si nevedeli ani predstaviť, koľko dá práce znova naukladať do skríň rozhádzané veci. Takmer do rána sme robili poriadok. Potom sme s malým dieťaťom museli pár dní vydržať, kým nám opravili dvere. Okrem zmiznutých zlatých šperkov, peňazí a nákladov na rozbité dvere, nová investícia išla do inštalácie alarmu.
Ďalší rok prebehol rýchlo, žili sme pokojne. Občas sa v dedine hovorilo o krádeži, nás to nezaujímalo. Stalo sa síce, že v škôlke sa objavili vši, ale to sa v kolektíve detí stáva a nebolo to nič hrozné. Špeciálny šampón a pár umytí vlasov.
Dcérka rástla a zo škôlkárky sa stala predškoláčka. Najskôr nám bolo zvláštne, prečo rodičia začali voziť deti do iných škôlok na okolí. Po pár dňoch to bolo jasné. Dcérka svojich nových spolužiakov hneď prvý deň nazvala „černoškovia“, väčšinou to boli chlapci. Dievčatá, také ako ona, boli iba tri a aj tie často zostávali doma. Nové zloženie kolektívu sa prejavilo aj na správaní. Hračky, ktoré si vždy ukladala na miesto, teraz s úsmevom rozhadzovala po izbe, milé a pozorné dievča sa menilo na neposlušné a neposedné. Dokonca sa odvážila mladšieho bračeka aj hrýzť a štípať.
Nastal čas myslieť na školu. Všetci, ktorí chcú vychovať zo svojich potomkov slušných ľudí nám hovoria, že dajú svoje deti do školy do mesta. Pre prváčika, ale aj pre jeho rodičov to bude dosť náročné, ráno vstávať skôr, cesta do 12 km vzdialeného mesta, po obede zase cesta domov. A čo ak otec alebo mama budú mať problém a nebudú ich môcť odviezť?
Riaditeľka školy bola sama nespokojná. Zdá sa, že nová prvácka trieda, možno aj dve, bude pozostávať iba z tmavých predškolákov. K tým pribudnú žiaci nultej triedy, potom žiaci, ktorí budú opakovať prvý ročník a ešte sedem detí, ktoré nechodia do škôlky, lebo nemajú bydlisko. Dali by ste si do takejto triedy svoje dieťa?
Jarné prázdniny dcérka trávila doma s vyrážkami na tvári i po celom tele. Kožná lekárka to nazvala „choroba špinavých rúk“. Pôvodom asi budú hračky alebo aj vzájomné objímanie, lebo „černošky“ majú našu dcérku veľmi radi.
Na Veľký piatok bol pekný, slnečný deň. Pohodu sviatočného dňa nám narušil oheň, ktorý horel za plotom, neďaleko od našej garáže. Keď sme vybehli von, pozrieť, čo sa deje, práve odtiaľ utekali traja počerní šarvanci, ktorí si tam, pravdepodobne, boli pofajčiť. Plamene šľahali do výšky a po suchej tráve sa oheň rýchlo šíril.
Ži a nechaj žiť. My sa snažíme žiť a nechať žiť každého. Ale robia takto aj tí druhí?
